Chat story
Vonku fúkal studený vietor, pršalo a občas do nejakého nevinného stromu udrel blesk. Proste, bolo klasické nepríjemné jesenné počasie, kedy sa väčšina ľudí, teda až na pár masochistických týpkov, snaží z celej sily nevychádzať von. Peter sa pozeral z okna a spokojne sa usmieval, dobre to totiž vedel a bol s tým viac ako spokojný. Znamenalo to totiž, že väčšina objektov jeho záujmu bude presne tam, kde mu to najviac vyhovuje - a to pred počítačom napichnutým na Internet.
Zapol teda aj on svojho verného digitálneho pomocníka, pohodlne sa usadil a následne spustil ICQ, aby sa mohol pridať k ostatným chatujúcim. Hneď ako sa načítal jeho dvestočlenný zoznam kontaktov, ktorý mal dôkladne rozdelený na niekoľko skupín, zavrel skupinu obsahujúcu jeho mužské kontakty. Dnes totiž mienil spracovať nejakú babu a nemienil strácať čas nezmyselným písaním s dajakým beta samcom. Svoj zrak pozorne zamieril na ženskú, alebo ak chcete babskú, skupinu, aby zistil, ktoré, z pre neho zaujímavých objektov, sú momentálne on-line. S veľkým potešením zistil, že pripojené sú prakticky všetky, čo vzbudilo na jeho tvári nefalšovaný úsmev lovca. Cítil, že dnes sa na neho usmieva šťastie. Preto sa rozhodol, že sa bude venovať hlavne štyrom babám, na ktoré získal kontakt len prednedávnom a prakticky vôbec si s nimi ešte nepísal, no vkladal do nich veľké nádeje, pretože všetky boli pekné a nezadané. Hlavne to druhé im v jeho očiach dávalo vysokú hodnotu. Najprv si, ako každý deň, zmenil status. Robil to z jediného dôvodu a to preto, že ostatní to tak nerobia, alebo možno nezvládajú a vedel, že len to, že si tam dokáže každý deň dať niečo vtipné, či originálne, mu môže pridať v niektorých očiach na hodnote a vôbec pri tom nezáleží na tom, či ich vymýšľa sám, alebo ich kopíruje z internetu. Jeho dnešný status teda znel: „Optimista vyhlasuje, že žijeme v najlepšom možnom svete a pesimista sa obáva, že je to pravda.“ Hneď, ako bol status na mieste, napísal prvej zo štvorice už spomínaných báb jeden zo svojich klasických úvodných príspevkov pre takéto účely:
Peter: „Dobrý deň prajem,(usmievavý smailík), keď som si všimol že si on-line nejako som si uvedomil že ťa mám medzi kontaktmi ale ešte som to vôbec nevyužil a zrazu som dostal také vnuknutie že je ten správny čas to zmeniť (usmievavý smailík), môžem na chvíľku vyrušiť?(usmievavý smailík)“
Pokojne sa oprel o operadlo a čakal na odpoveď. Vedel, že príde. To, že by mu niekto neodpovedal, sa stávalo len veľmi zriedkavo. Tentokrát mu odpoveď prišla ani nie do dvoch minút:
Baba č.1: „Jeeej awooj (skupina usmievavých smialíkov), jasnacka ze mozes (ďalšia skupina vychachtaných smailov)“
Peter bol s rýchlou odpoveďou spokojný. Možno ho trochu mrzelo, že postrádala akúkoľvek originalitu, ale s tou sa všeobecne ešte v odpovedi na pozdrav nikdy nestretol a tak sa s neodchádzajúcou dobrou náladou rozhodol rozvinúť konverzáciu. Aj keď možno na jeho pomery neoriginálne, no s vedomím toho, že každý má rád, keď sa o neho prejavuje záujem, položil otrepanú otázku:
Peter: Ako sa máš? (usmievavý smailík)
Za okamih mu prišla klasická odpoveď, ktorú, podľa jeho skúseností, s menšími obmenami používa cca 65% babskej populácie.
Baba č.1: Alee v pohode len sa strasne nudim (usmievý xichtík )
Peter vedel, že táto malá poznámka o nude je vlastne nenápadnou prosbou o to, aby sa to pokúsil zmeniť a v podstate prejav toho, že je vítaný, čo aj náležite využil. Ich chat pokračoval ďalej v tomto duchu. Peter stále rozvádzal rozhovor, dodržiavajúc všetky jemu známe tipy z tejto oblasti - napríklad „Jugglerove pravidlo“, ktoré hovorí o tom, že človek s úmyslom niekoho zbaliť má byť tým, kto vedie rozhovor a určuje kam smeruje. To platí hlavne zo začiatku, minimálne do doby, keď dotyčný subjekt dostane dostatočnú motiváciu dávať otázky. Konverzácia ďalej plynula ľahko. Čoskoro vzbudil u dotyčnej vysoký záujem a všetko sa vyvíjalo bez najmenších problémov, no hoci sa situácia javila sľubne, Peter sa necítil spokojný a aj keď nemal dôvod spraviť to, v istom momente konverzáciu nenápadne prerušil trápnou výhovorkou o neočakávaných neodkladných povinnostiach. Sám si chvíľu nadával, že to urobil, no rýchlo sa s tým zmieril, keďže to už nemohol vziať späť.
Bol zmätený zo svojho neočakávaného správania. Vedel totiž, že má u nej pomerne veľké šance a až na pár jej drobných chybičiek a zjavnú tuctovosť v názoroch, či, z jeho pohľadu, pomerne výraznú naivitu, by ju obvykle považoval za veľmi vhodný subjekt svojho snaženia. Teda vlastne asi práve pre tieto nedostatky, zvlášť tú naivitu. A hoci sám nevedel odhadnúť, aké má pohnútky, rozhodol sa napísať ďalšej babe z vytipovanej štvorky. Baba, ktorej napísal, pozitívne privítala to, že jej píše, prejavila záujem o komunikáciu a postupne javila stále väčší a väčší záujem. Všetko sa vyvíjalo sľubne, ale keď sa Peter pristihol, ako namiesto napätého očakávania odpovede zíva od nudy, rovnako ako predtým, rozhovor nečakane ukončil. Nechápal, čo spôsobuje jeho rýchle návaly nezáujmu, ale vedel, že jediný spôsob, ako pochopiť svoje konanie, je skúsiť, či sa to bude opakovať aj pri ďalších subjektoch a následne z toho vyvodiť závery. Napísal teda tretej babe.
Na jej prvú reakciu síce čakal skoro desať minút, no následne sa začala horlivo ospravedlňovať, že jej to toľko trvalo, čo Peter bral ako pozitívny signál. Ich konverzácia sa začala príjemne rozvíjať a pomerne rýchlo si spomenul na signály, ktoré vysielala, keď sa s ňou pred pár dňami stretol a tiež na to, že celkom jasne hovorila o tom, ako veľmi ju priťahuje. Tie isté náznaky postrehol aj tentokrát. Chvíľu si užíval tohto vedomia, mal z toho dobrý pocit. Vodil ju za nos ako mača za steblom trávy. Do všetkého čo písal dával rôzne malé náznaky opätovania jej túžby, dával ich však tak neurčité, že nemohla vedieť, či to myslí vážne, alebo nie a on s radosťou sledoval jej reakcie. Plne si uvedomoval čo robí a úprimne si vychutnával ten krásny pocit cielenej manipulácie. Asi po hodine fantastickej zábavy sa v ňom zrazu nečakane prebudilo svedomie. S plnou trpkosťou si uvedomil, že to čo robí je zlé a ani nevediac ako osobe, s ktorej citmi sa ešte pred chvíľou úplne bez problémov pohrával, napísal správu presahujúcu štyri riadky, v ktorej vysvetľoval, že je len hlupák využívajúci jej emocionálnu slabosť. Následne sa s ňou rozlúčil. Všetko čo mu napísala potom, už ignoroval. Nezáležalo mu na tom, či pochopí, čo jej napísal. Divil sa svojmu zvláštnemu správaniu, ale aj tak si sľúbil, že jej už nikdy nenapíše. Napriek tomu si v podvedomí silno zafixoval jej ľahkú dostupnosť - človek nikdy nevie, kedy by sa to mohlo hodiť. Bolo už celkom veľa hodín a Peter, aj keď si neuvedomoval aká túžba ho núti pokračovať, rozhodol poddať sa jej a napísať poslednej vytipovanej. Túto babu si nenechal na koniec len tak náhodou. Bola síce podľa jeho mienky asi najkrajšia z celej štvorky a tiež najzaujímavejšia, ale bola to jeho spolužiačka a on sa v škole nikdy necítil veľmi dobre. Správal sa inak ako obvykle a nerobil taký dojem, ako by si želal. Okrem toho si bol skoro istý, že ona k nemu cíti skôr antipatie, ako sympatie. Rozhodol sa skrátka, že jej napíše nejakú netradičnú úvodnú správu a tak začal:
Peter: Dobrý deň prajem (usmievavý smailík) dúfam že nejako extrémne nevyrušujem (usmievavý smailík) mimochodom odpoveď tipu áno táto správa je vítaná ako akútny zápal slepého čreva je vrcholne neslušná takže ju budem ignorovať (žmurkajúci smailík)
Zdalo sa mu to celkom vtipné, aj keď si nebol úplne istý svojím zmyslom pre humor. Síce sa mu nestalo, že by sa niekedy niekto na jeho vtipoch nesmial, ale vedel, že u žien je smiatie sa na vtipoch, ktoré ani nie sú smiešne, jeden zo základných nepopierateľných znakov záujmu a so svojím pohlavím od malička nejako výrazne nekomunikoval. Nemal vlastne žiadne dôkazy o svojom zmysle pre humor. Na odpoveď čakal celkom netrpezlivo. Túto babu nevedel uspokojivo odhadnúť a netušil, ako bude reagovať. Okrem toho vedel, že v rámci pravidiel úspechu, by sa jej nemal pýtať otázky typu „vyrušujem?“, ale predpokladal, že veta o slepom čreve zlý vplyv predchádzajúcich slov dostatočne tlmí. Odpoveď prišla za 34 sekúnd.
Baba č.4: ano pepo som pritomna a som v celku ochotna si s tebou pisat..... vyhovuje tato odpoved??
Po prečítaní tejto správy si mohol zapísať historicky prvú odpoveď na pozdrav, ktorá ho prekvapila. Istú mieru odmeranosti síce čakal, ale zdalo sa mu, že je vyššia, ako predpokladal. Nemal rád, keď ho niekto nazval Pepo a hlavne, keď šlo o babu. Mal pocit, že toto oslovenie ho vystihuje úplne iným spôsobom ako si prial a ako bol zvyknutý v kontexte s nežným pohlavím. Skrátka, správa ho vyburcovala k tomu, aby zvýšil tomuto subjektu prioritu a rozhodol sa, že si dá na komunikácií s touto osobnou záležať viac, ako obyčajne. A tak odhodlane pokračoval v konverzácii. Nechcel na ňu veľmi tlačiť. Jeho prvotnou snahou bolo zbaviť ju hlavne zlého dojmu, ktorý o ňom celkom iste v škole získala. Snažil sa pýtať sa jej originálne otázky, alebo aspoň pýtať sa ich originálnym spôsobom. Na to čo sa pýtala odpovedal najlepšie, ako vedel. Samozrejme, všetko sa snažil robiť s istou dávkou humoru. Čím dlhšie si s ňou písal, tým viac ho prekvapovala. Nevedel vôbec odhadnúť jej reakcie a to ju v jeho očiach robilo nesmierne zaujímavou a spôsobovalo, že ho ich konverzácia neskutočne bavila. Po dvoch hodinách sa s ním však rozlúčila a išla off-line. Peter vedel, že ich konverzácia na dnes skončila a prekvapivo ho to dosť mrzelo. Bol si však úplne istý, že keď sa mu najbližšie naskytne príležitosť, nezaváha ani na chvíľu a napíše jej.
Podvečer nasledujúceho dňa, hneď po tom ako zbadal jej prítomnosť, splnil čo si sľúbil a skontaktoval ju. Od začiatku bol Peter z ich rozhovoru úplne nadšený. Cítil k osobe pri druhej obrazovke stále väčšie a väčšie sympatie a po pár minútach sa zrazu úplne spontánne rozhodol, že prestane používať všetky svoje bežné triky a aspoň pred touto babou sa pokúsi byť na chvíľu sám sebou. Nevedel prečo sa tak rozhodol. Prakticky ju nepoznal, ale cítil, že je to tak správne, aj keď si nedokázal predstaviť inú osobu, pre ktorú by to po takej krátkej dobe vedel urobiť. Ich rozhovor trval skoro tri hodiny a celý ten čas bol Peter, všetkým čo sa od nej dozvedel, úplne fascinovaný. Mal pocit, že našiel svoju spriaznenú dušu a k tomu všetkému cítil, že ona to vníma rovnako. Netušil síce, či mu v tomto hovorili emócie pravdu, ale na tom vôbec nezáležalo. Vedel, že tie pocity sú skutočné a to bolo pre neho podstatné. Tú noc mal po dlhej dobe sen, z ktorého si niečo pamätal a síce toho nebolo veľa, spomínal si len na to, že v ňom videl jej krásne modré oči.
Na ďalší deň jej znova napísal a dobrá nálada z ich rozhovoru, ho sprevádzala ešte niekoľko hodín. Rovnako ju kontaktoval aj nasledujúci deň, aj v teň ďalší i ten čo prišiel po ňom a vlastne písal jej vždy, keď sa dalo, až sa z toho postupne stal zvyk a dni, v ktoré si s ňou nepísal, strácali oproti ostatným svoje čaro.
Už niekoľko mesiacov mal pre ňu pevné miesto v svojom časovom rozvrhu a bol ňou pohltený stále viac a viac. Bola vlastne prakticky jediná baba, ktorej písal. Jej názory na svet a spôsob uvažovania, v ňom prebudili a znova formovali dávno skrytú vieru v ľudské dobro. Zdôveroval sa jej s vecami ako len málokomu a ona mu tiež pomerne často prejavila dôveru. Predovšetkým však bola jedinou osobou, ku ktorej dokázal byť úplne úprimný a nebáť sa čo tým spôsobí. Tak to vyzeralo, keď sa rozprávali cez chat. Každý deň sa však videli aj v škole, kde s ňou ledva dokázal prehodiť zopár viet, pretože strašne túžil byť pred ňou úprimný a sám sebou, no pred toľkými ľuďmi to nedokázal a v škole ju o samote takmer nikdy ani nezastihol.
Peter si postupne začal celkom jasne uvedomovať, že k nej cíti niečo viac, ako len bežnú náklonnosť alebo fyzickú príťažlivosť a keby bol viac sentimentálny, asi by to ľahko nazval láskou. Platonickou, ale láskou. Stále viac a viac túžil, aby ich priateľstvo prerástlo v niečo viac, ale príliš mu na nej záležalo, aby ju zbalil tak ako všetky predtým. Chcel si nájsť vlastnú cestu, niečo čo nespravili tisícky ľudí pred ním. Vedel, že nemá veľké šance, pretože k nej bol príliš úprimný a nepoužíval svoj bežný postup ohľadom balenia a tým sa ukázal v pravom, nie práve príťažlivom svetle, ale na tom mu vôbec nezáležalo.
Jedného februárového dňa písal prácu na literárnu súťaž, keď si zrazu všimol, že objekt jeho túžby je on-line. Vtedy si uvedomil, že aj ona sa zúčastní tejto súťaže a tak dostal konečne nápad, ako jej povie, čo cíti. Napísal tieto riadky a poslal ich na súťaž. Počkal, kým skončí uzávierka a potom jej napísal. Niekde uprostred rozhovoru sa spýtal:
Peter: mimochodom čo si nakoniec napísala na Kováčovu Bystricu? (usmievavý smailík)
Za okamih ju prehovoril, aby mu poslala svoju prácu. Vzápätí si ona vyžiadala tú jeho. Rýchlo prečítal a pochválil jej výtvor. Následne nedočkavo čakal, kým dočíta tieto riadky.........
PS: ak si to už čítala tak som už to poslal (žmurkajúci smailík)...
Komentáre